Výsledky a report TRIATLON KAM Športovec Roka 2017

Multišportová súťaž KAM Športovec Roka pokračovala v auguste kráľovskou disciplínou Triatlonom, viď ďalej zobrazené výsledky. Priebeh disciplíny nám ľúbozvučným Turčianskym prízvukom zhrnul organizátor a zároveň tohoročný víťaz Mišo Krivuš:

19.august 2017 bol pre mnohých priaznivcov KAM Športovca roka nie úplne obyčajnou sobotou. U každého iný počet spotených tričiek sa totiž práve v tento deň mal ukázať na výslednom čase Triatlonu 2017. Či už išlo o premotivovaných jedincov dúfajúcich v medailové pozície, alebo o tých, ktorí si prišli dokázať, že tak náročný pretek vôbec dokončia, všetci sa prišli hlavne zabaviť.

Trochu čísiel na úvod v porovnaní s rokom 2016:
– plávanie cca. 1 km (cca. +100 m), bicykel cca. 39 km (to isté, len opačným smerom ako min. rok), beh 10,5 km a 250 m prevýšenie (+1 km, -400 m prevýšenie),
– na štart sa postavilo 21 súťažiacich (+6), plus 1 reprezentujúci trojicu etapových súťažiacich,
– dokončilo 17 (+3),
– “motorový čln” Matúš dal opäť druhému v plávaní takmer 3 minúty,
– bike zvládli prví 3 cyklisti v spoločnom čase o 18 minút kratšom ako minulý rok opačný smer,
– o 6 minút dlhšie im zas trval beh.

A ako to celé prebiehalo (nezaujatými) očami organizátora a jedného zo súťažiacich? No…

Do propozícií sa mi omylom dostal čas štartu 10:00, i keď som bol do poslednej chvíle presvedčený, že začíname o 9:00. Všetky pokusy o skorší začiatok a vyhnutie sa väčšiemu počtu návštevníkom jazera (i konajúcej sa kotlíkovej súťaže) a krutému poludňajšiemu slnku vo výsledku zlyhali a do vody sme vošli asi 10:05. Občerstvovačka, depo, časomiera nachystané, vodný sprievodný bicykel s matkou a 2 deťmi na vode, 22 pretekárov po pás v jazere. Z brehu zaznel pokrik “Štart!” a už to špliechalo. Od začiatku som plával ako 4. v poradí, i keď minimálne po prvú bójku som sa presviedčal, že znak s prsiami kombinujúci plavec predo mnou nemôže patriť k nám a len náhodou má rovnaký smer. Matúš si plával svoje, my ostatní svojim tempom od bójky k bójke dostať sa čím skôr na suchú zem. Za výdatnej zvukovej kulisy z radov rodín, priateľov a známych následne rýchlo nájsť svoj bicykel, pokúsiť sa na mokré telo obliecť dres, povinnú prilbu na hlavu, vybehnúť na cestu a hop krútiť pedálmi viac ako hodinu.

Vediac, že Čučo sa blíži, nebol čas oddychovať. Prvá štvrtina cesty boli krásne hore-dolu kopčeky. Okolo 5. kilometra som dobehol občerstvujúceho sa Paľa a kúsok na to etapového Jana. Na 11. kilometri som sa dostal aj pred prvého Matúša, ktorý veselo na plné hrdlo zanadával (veselo, lebo minulý rok výhodu z plávania stratil už asi na 3. kilometri) a od tohto momentu sa začali kruté 2 hodiny obzerania sa, kto ma dobieha. Za chvíľu sa objavil na motorke sprevádzajúci Stanley, ktorý zároveň meral odstupy jednotlivých cyklistov. Keďže som sa bál, že sa buď uspokojím s náskokom, alebo to prepálim zo strachu z pretekárov naháňajúcich ma, odmietol som informáciu o čase ostatných a ďalej šliapal, čo to šlo. Čučo s pobavením spomenul, ako mu Stanley oznámil, že stráca 5 minút na prvého. Keďže sa však domnieval, že je druhý, horšou správou bolo, že stráca asi 3 minúty na druhého 🙂 Posledné 2 km do depa boli dolu kopcom, kde sa dali nohy trošku vykrútiť, čo bolo veľmi príjemné. Zároveň podpora organizačného tímu a dobroty na občerstvovačke boli fakt na nezaplatenie. Popri tom rýchlo vyzuť tretry, prezuť do tenisiek a vydať sa na viac ako 10 km beh v brutálnom teple s vedomím, že v tejto disciplíne sú favoriti niekde tesne za mnou. Toto bol zároveň bod, v ktorom sa pár súťažiacich rozhodlo, že tento rok stačilo a s tým teplom už radšej bojovať nejdú. K tomu všetkému sa pridali aj nepríjemné defekty. Džamro ho schytal zhruba v štvrtine trate a až po ďalších 10 km prebehnutých popri bicykli sa rozhodol skončiť a prijať pomoc vyslaného auta. Ragi zas prvý defekt okolo 4. km ešte zvládol opraviť, no ďalší o pár kilometrov neskôr ho donútil tiež naložiť bicykel do auta a vrátiť sa do depa. I keď nevedel, aké bude rozhodnutie organizátorov, rozbehol sa aspoň absolvovať bežeckú časť. Po dobehnutí sa s povolením organizátorov a zapožičaním náhradného kolesa pustil opäť, teraz už sám, do krútenia pedálmi a pretek úspešne dokončil. Príklad odhodlania, ktorý nám ukázal, bude bezpochyby slúžiť všetkým i budúci rok.

Beh bol síce na stúpanie miernejší, ale jednoduchý rozhodne nie. Po koliečku okolo jazera a zhruba kilometri po asfalte sa vybiehalo na značenú trať po lúkach a kopčekoch, okolo Richňavy a spať k Počúvadlu. Zmenou oproti minulému roku bolo, že zhruba polovica trate bola spoločná aj pre cestu späť, a tak sme sa stretávali s ostatnými súťažiacimi, podávali si za behu ruky, vykrikovali povzbudzujúce frázy. Dobeh do cieľa opäť po známej asfaltovej rovinke za veľkej a hlasnej podpory organizátorov a divákov bol pre všetkých zaslúženým momentom. Pamätná medaila na krk od Julinky a Kubka, možnosť konečne si ľahnúť, hodiť sa do vody bez nutnosti plávať, pivo do ruky, … Aspoň takto som to vnímal ja.

So skutočne veľkým potešením som dostával pozitívne reakcie na organizáciu, za ktorú sa chcem poďakovať všekým, ktorí k nej akokoľvek prispeli. Veľká vďaka aj všetkým pretekárom, že sa zúčastnili a prispeli k zas vyššej úrovni nášho triatlonu. Bolo to skutočne parádne. Osobne si myslim, že cieľ sme splnili a všetci sa dobre zabavili. Snáď jediné, v čom bol tento rok slabší, ako ten minulý, bola večerná zábava. Pravdepodobne väčšie vyčerpanie spôsobilo rýchlejšiu únavú niektorých súťažiacich, a tak sa šlo spať trošku skôr. Rozhodne sa však všetci môžeme tešiť na rok 2018, lebo poľaviť nemienime 😉

PS: Všetky mená, miesta, udalosti rozhodne nie sú náhodné a akákoľvek podobnosť s realitou je skutočná.