25.7.- 26.7.2013

Po dvoch večeroch balenia sa do veľkého batohu, kde človek uvažuje nad každým gramom, ktorý do neho zabaliť resp. ktorý musí vyniesť hore na kopec, sme sa po pol odpracovanom dni stretli železničnej stanici v Bratislave. Priznám sa, že aj môj 25 kg ruksak mi naháňal hrôzu, ale keď som uvidel Tomáša a Jozefa pripravených v turistických topánkach s plnou ikea taškou potravín, bol som hneď spokojnejší, že zrejme nebudem až tak zle zbalený. Ako sa dalo očakávať posledný na stanicu dorazil Adam, asi 5 min pred odchodom vlaku, narýchlo vypil pripravené pivo a utekali sme do vlaku. Na naše prekvapenie hneď v Bratislave nás privítal ruský výpravca, ktorý pravidelne chodí linku Bratislava – Moskva.

Pohľad z vlaku na vlak a Zakarpatskú Rus.

Naše očakávanie dlhej a nepríjemnej cesty sa nenaplnili, lebo hneď v Trenčíne sme prestúpili do reštauračného vozňa a vydržali sme tam až do Košíc. Výsledok tohto prestupu bolo prespanie prekladania podvozkov v Čiernej nad Tisou. Toto využila tetuška, ktorá nám ráno vo vlaku predala na naše suchoty liter vody za 10 €.

Kostol s cintorínom v dedine na Zakarpatskej Rusi

Do Kyjeva sme prišli o 20:00, kde sme mali 3 hodiny na prestup, čo sme využili na ochutnávku ukrajinského boršču v miestnej reštaurácií a na nákup zásob v miestnych potravinách.

Dohadovanie ceny a nákup sušených rýb a jednej z prestávok nášho vlaku. (Aj tak sme ich zabudli v kupé)

28.7.2013

Cestu vlakom sme si užívali, až po UA-RUS hranice, kde nám začali robiť problémy ukrajinskí colníci. Toto nás prekvapilo, lebo z predošlých skúsenosti bývali problémy práve s ruskými colníkmi. Colníci s priateľským úsmevom prišli do nášho kupé a pýtali sa kam ideme, z kade sme, koľkí sme a pod. Potom ich zaujímalo či máme „ gas “ (turistické plynové bomby na varenie), keď sme povedali, že nemáme, tak sa spýtali kto je najstarší. Povedali sme, že Michal je najstarší, ale až neskôr sme pochopili že po rusky najstarší znamená vedúci skupiny, čo Michal nebol. Mali sme na vyjednávanie pripraveného Paľka, ktorý už mal predošlé skúsenosti s colníkmi, ale nedostatočná vedomosť vo vlaku poctivo sa učeného ruského jazyka nás o túto možnosť pripravila. V kupé výpravcov na Michala čakali ďalší 4 veľkí, a strašne zamračení colníci, ktorí ho troška postrašili a poslali ho zozbierať od nás všetkých nože. Podľa pravidiel nôž musí byť skladací a nesmie mať čepeľ dlhšiu ako dlaň. Všetky naše nože túto podmienku spĺňali. Michal ich zozbieral a odniesol colníkom. Týmto sa nepáčilo, že nožov bolo iba 5 nakoľko sme cestovali 6 (Adam naozaj so sebou nôž nemal). Každý jeden z nich si pozorne poprezeral všetky nože a následne začali tvrdiť, že s týmito nožmi nemôžeme ísť do Ruska, že by sme tam mali veľké problémy a oni by museli robiť zložitý protokol a pod. Aby sme tomuto všetkému predišli máme im dať 100 USD. Po dohode sme Michala poslali spať s 200 hrivnami (cca 20 Eur). To sa im vôbec nepáčilo, ale vďačne si ich zobrali. Vrátili vedúcemu späť tri nože a povedali, že môže ísť. Ani po Michalových protestoch sa nepodarilo získať naše dva nože späť. Ruskí colníci nám iba skontrolovali doklady a popriali peknú cestu.

29.7.2013

Okrem vychutnávania výhľadov na Ruskú krajinu, kde sme na malú chvíľu zazreli aj Čierne sa nám naskytla ďalšia zaujímavá zastávka v meste Minerálne Vody. Tu sme zastavili medzi 3 – 4 hodinou rannou. Ja a Paľko sme tam plánovali kúpiť vlakové lístky na cestu na Krym, kde sme plánovali ísť po ukončení Ruskej časti výpravy. Toto sa nám však nepodarilo, lebo sme nemali zozbierané cestovné pasy od všetkých členov a cesta z nášho kupé na stanicu nám trvala 15 minút a mali sme k dispozícií iba 40 min pauzu a nechceli a ani nevedeli sa ponáhľať v túto rannú hodinu . Toto sa nakoniec ukázalo ako zlé rozhodnutie, pretože, keď sme po 62 hodinách vo vlaku (odhliadnuc na troj-hodinovú pauzu v Kyjeve) vystúpili v našej koncovej stanici v Piatigorsku ráno o 4:40 zistili sme, že pokladňu kde sa dajú kúpiť lístky otvárajú až o 8:00.

V konečnom dôsledku to však nevadilo, lebo sa vyskytol problém s odvozom z vlakovej stanice do kempu u Osmana v dedinke Elbrus (150 km), kde na nás už netrpezlivo čakal Ragi, ktorý cestoval lietadlom. V minulosti bolo normálnym javom, že zo stanice chodili tzv. maršutky, čo by sa dalo voľne preložiť ako malé autobusy pre 14 – 20 osôb, ktoré tam stávali v hojnom počte a cesta stala okolo 1000 rubľov (cca 20Eur). Toto bolo pravdepodobne spôsobené úbytkom turistov, ktorý zapríčinilo viac ako 2 ročné uzavretie Elbrusu a pohraničného okolia pre cudzincov z dôvodu Rusko – Gruzínskeho konfliktu. Keď sme na stanicu prišli my, nebola tam žiadna maršutka. Boli tam iba taxíky, za ktorý si pýtali 7 000 rubľov a my by sme museli použiť dva. Maršutky sa objavili až o hodinu neskôr, avšak nám potrebnú cestu chceli tiež 7 000. Keď videli, že toto určite nezaplatíme a po vyjednávaní sa ich cena znížila na 3 500. Po dohode a zistení cien sme sa rozhodli, že zaplatíme maximálne 2 500 rubľov. Toto sa nám však nepodarilo, fungoval tam „kartel“, alebo „minimafia“ a nikto si nedovolil nás odviesťza nami ponúkanú cenu, aj keď na ruské pomery to bol veľmi slušný poldňový zárobok. Alternatíva bolo ísť pešo 20 minút na autobusovú stanicu, z tade autobusom do doliny Baksan (cca 100 rubľov/osoba) a tam vyhľadať inú maršutku. Po neúspešných dojednávaniach sa o cene s viacerými maršutkármi sme sa o 10:00 pobalili a vybrali sa pešo na autobusovú stanicu.

V miestnom parku cca 400 metrov od stanice nás zastavil jeden maršutkár zo stanice. Chcel od nás 3 000 rubľov za odvoz, my sme mu ponúkli našich 2 500, ktoré odmietol, tak sme sa otočili a išli preč, vtedy na nás zakričal a zobral nás za nami ponúknutú cenu. Tak sme nastúpili aj do starej rozhrkanej gazely (to je auto, ktoré vyšlo z výrobnej linky závodu GAZ). Ďalšia zaujímavosť bola, že ako náhle sme nastúpili do maršutky, táto sa rázom zmenila z linky mestskej dopravy na taxík, asi sa niekde v ten deň ľudia autobusu nedočkali. Samotná cesta bolo veľkým zážitkom, pretože týmto staručkým autom sme sa vydali cestou pripomínajúcu diaľnicu rýchlosťou 110 km/h. Túto rýchlosť si vodič udržiaval konštantne a všade. Nezáležalo či bola cesta rovná, kľukatá, či to bola diaľnica, alebo nie, či sme šli dole alebo hore kopcom, prosto všade. Problém tejto rýchlosti bol v tom, že my vzadu sme mali problém sa udržať na svojich miestach.

Cestou dolinou Baksan do Osman kempu

Po 2,5 hodinách sme vystúpili v kempe u Osmana. Jediné, čo nás nepotešilo bolo počasie a jeho predpoveď – dážď a vietor. Toto malo platiť aj pre nasledujúce dni, preto sme náš výstup odložili o deň neskôr a ako malú cenu útechy sme si v reštaurácii objednali miestnu špecialitu Šaslíky. Nakoľko táto pohraničná časť je silno moslimská všade jedia jahňacie mäso, preto aj šaslíky sú kúsky jahňacieho mäsa napichnuté na ihlici ugrilované. V princípe niečo ako naša živánska ale bez zemiakov a ostatných prísad. Šašlíky sa podávajú s čerstvou cibuľou octom a chlebom. Môžem len odporučiť vyskúšať toto miestne jedlo. Nášmu príchodu sa veľmi potešil aj Ragi, ktorý nepríjemným spôsobom zistil, že náš veľmi drahý expedičný stan nie je vode odolný. Zistil to tak, že keď v noci spal prebral sa na to že mu kvapká na hlavu voda a aj leží vo vode. Preto takýto mokrý musel presunúť celý stan do altánku.

30.7.2013

Keďže počasie nám nedovoľovalo začať výstup, rozhodli sme sa ísť spraviť menší aklimatizačný výstup na neďaleký kopec Čeget (3460 m.n.m). Ja som išiel s Paľkom a ostaní chalani išli za nami, pretože sme stopovali po 2 – 3 aby sme mali šancu na odvoz. Tomáš a Jozef sa rozhodli použiť lanovku smerom na Elbrus a tam niekde prespať preto sme sa s nimi rozlúčili a dohodli, že nasledujúci deň sa k nim pridáme, avšak my bez použitia lanovky. Na Čeget ide lanovka, ktorú sme plánovali využiť, nakoľko rozhodujúca bola pre nás nadmorská výška a pobudnutie v nej, nie spôsob ako sa tam dostať. Toto sa nám nepodarilo, pretože pán, čo obsluhoval lanovku, nechcel od nás zobrať 200 rubľov a poslal nás kúpiť si lístky jeden za 500 rubľov. Po 2 hodinách výstupu, asi v ¾ kopca jedna lanovka končila a začínala ďalšia. Tu už žiadna obsluha nebola, preto sme to využili a vyšli ňou hore. Tu sme vystúpili v nadmorskej výške približne 3 100 m.n.m. Už nám zostávala iba polhodinový výstup k vrcholu. Ten sme však po pol hodine museli prerušiť pre vietor a sneženie. Na cestu dole sme využili lanovku aj keď sme nemali lístky, dokonca nás ani nechceli pustiť a niekam telefonovali. Naozaj netuším kam, pretože povedali, že je to v poriadku a môžeme sa zviesť.

Michal a Adam pri výstupe na Čeget, Pozor hraničná oblasť, už iba krok a ste v Gruzínsku a tým pádom aj v Ázií

Do kempu sme prišli mokrí, preto sme išli do kempovej reštaurácie na čaj. O kuchyňu sa starala Ľudmila a jej pomocníčka asi 150 cm vysoká Mária. Chcel by som upozorniť na Ľudmilu, ktorá dokázala neskutočne vrešťať ale v konečnom dôsledku bola veľmi milá. Keď ste si však u nej niečo objednali väčšinou ste dostali niečo iné. Napríklad sme chceli mäsové placky, potvrdila nám to, prišla sa znova spýtať a aj si to zapísala a o 10 minút nám doniesla syrové, alebo keď sme si objednali čaj, doniesla najväčší a najdrahší.

30.8.2013

Plánovaný deň začatia výstupu bol aj napriek nepriaznivému počasiu a jeho predpovedi stanovený práve na utorok. Nepriaznivým počasím sa rozumelo vietor 30 km/h a meter nového snehu na vrchole Elbrusu. Predpoveď na ďalší deň bola ešte silnejší vietor, čo nám nepridávalo ani na psychickej sile ani na motivácii. Napriek tejto situácii plán bol jasný, vstať ráno o 7:00, o 7:30 zjesť horolezecké raňajky, ktoré sme mali u Ľudmily objednané a o 8:00 zohnať odvoz do dediny Azau a z tade s 20 kg ruksakmi začať výstup popod lanovku a dostať sa ideálne až na Priut cca 4 000 m.n.m. Realita nás však prekvapila. Ráno sme síce vstali v stanovený čas, ale keď sme prišli do reštaurácie Mária ešte len išla vajíčka potrebné na naše raňajky pod sliepočky na dvor pozbierať. Raňajkovať sme začali až 8:45. Raňajky boli však výdatne, praženica so syrom a paradajkami a veľa veľa domáceho chleba. Po dojedení sme začali zháňať odvoz z kempu do dediny Azau (15 km). Našťastie v našom kempe bola aj skupina Čecho-slovákov, ktorí nám sľúbili odvoz, nakoľko sem prišli dodávkou, za cenu 250 rubľov. Jedinou nevýhodou bolo, že by museli uvoľniť kufor v ktorom mali svoju výstroj. Preto nám vyhovovalo, že pred kemp prišiel jeden maršutkár, ktorý nám ponúkal odvoz za 400. My sme mu ponúkli 250 a konečná dohoda bola 300 rubľov a nemuseli sme zdržiavať kolegov turistov, ktorí mali naplánovaný iný výstup. Táto skúsenosť iba potvrdila, že v Rusku je nevyhnutnosť vyjednávať cenu takmer vo všetkom. Na určené miesto sme sa dostali o 10:00, poriadne sme sa natreli opaľovacím krémom (odporúčam nezabudnúť aj keď počasie na to nevypadá a nevynechať ani nosné dierky) a vydali sa na výstup z nadmorskej výšky 2 200 m.n.m. Cesta je to od začiatku veľmi strmá a nekonečná. Z tohto dôvodu sme obdivovali všetky autá, ktoré okolo nás jazdili plne naložené. Z iného pohľadu sa zrejme nám čudovali všetci turisti, ktorí nás pozorovali z lanovky, ktorej cena bola 700 rubľov, lebo sme boli jediní ktorí plánovali útočiť na vrchol a nevyužili ju. Videli sme ich čudujúce sa ale aj povzbudzujúce pohľady. Dokonca mladí bežkári z Mosky sa s nami chceli fotiť, asi nikoho takto nabaleného ešte nevideli.

Začiatky výstupu popod lanovku v prvý deň

Asi v polovici výstupu nám začalo snežiť, čo nás prinútilo vytiahnuť teplé vetrovky, ktoré boli pripravené až na vrcholový výstup. Po príchode k vrcholovej stanici lanovky (3 800 m.n.m) sme zistili, že sme sa ocitli na súvislej snehovej vrstve a že počasie prechádza z ľahkého sneženia do hmly. Všetci členovia výpravy si nasadili mačky, ale nakoľko ja som bol 30 min pred nimi a nenapadlo ma to, tak som sa trápil bez nich. V tejto výške a v mäkkom snehu bolo náročne sa pohybovať a navyše už začali aj problémy s dýchaním spôsobené nadmorskou výškou. Na Priute (4 200 m.n.m) sme plánovali postaviť stany, ale nakoľko poveternostné podmienky to nedovoľovali, boli sme vďační za miesto na chate Priut 11. Na tabuli pri vchode bol nadpis hotel, čo toto miesto na ubytovanie posunulo na 1. miesto v rebríčku najvyššie postavených hotelov na svete. Slovo hotel je veľmi prehnané, lebo to ledva spĺňalo požiadavky horskej chaty na Slovensku t.j. postele s matracmi, kuchynku s plynom, spoločnú miestnosť so stolmi a oproti slovenským chatám tu chýbal chatár, alebo ktokoľvek z personálu a toaleta ale na to sme si už v Rusku zvykli. Stále to však boli luxusné podmienky, vzhľadom na tie, ktoré vládli mimo „hotela“. Preto sme sa rozhodli obetovať 500 rubľov za noc, čo bola cena ubytovania. Jedna rada je neplatiť hneď prvej osobe, ktorá si od vás vypýta peniaze. Od nás si pýtali hneď dvaja v rozmedzí 15 minút a neskôr jedna skupinka chcela platiť nám.

Hotel Priut 11, (4200 m.nnm.)

Po zložení vecí sme začali pripravovať večeru, ale z dôvodu potreby topiť sneh sa tento proces predĺžil na niekoľkohodinovú záležitosť. Tu na Priute sme sa mali stretnúť aj s Tomášom aj Jožom, ktorí nám tvrdili, že tam sú. Boli však o niekoľko sto výškových metrov nižšie ubytovaní v sude (typické pre Elbrus) a iba si mysleli, že sú na Priute.

31.8.2013

V tento deň sme chceli spraviť rýchle raňajky, zbaliť všetky veci, vyjsť o 100 – 200 výškových metrov vyššie a tam rozložiť základný tábor a podstúpiť aklimatizačný výlet na Postúchové skaly (4 700 mn.n.m). Bohužiaľ predpoveď počasia nesklamala, pretože ráno fúkal naozaj silný vietor. S malými dušičkami sme sa naraňajkovali a rozhodovali čo robiť ďalej. Nádej na úspech sa naozaj, čo raz viac znižovala aj po správach že predchádzajúci deň bol vrchol úplne uzatvorený z dôvodu možnosti padania lavín. Rozhodli sme sa ostať ďalšiu noc na chate a ísť sa prejsť aspoň na polhodinu resp. pokiaľ nám to počasie dovolí. Ďalšie problémy sa vyskytli po tom čo nám Ragi povedal, že má žalúdočné problémy a nemôže sa k nám pridať. Preto sme sa vybrali iba ja, Adam, Paľko a Michal. Po oblečení všetkých kusov odevu, ktorý sme mali nabalený sme pred chatou zistili, že vietor síce fučí poriadne, ale je znesiteľný a k tomu príjemne hreje slnko. Po 2,5 hodinách chôdze sme sa dostali na Postúchové skaly. Cestou sme stretávali viacero skupiniek, ktoré sa v ten deň snažili dostať na vrchol. Všetci sa museli otočiť zhruba vo výške 5 200 m.n.m. pre silný vietor a s tým spojený pocit veľkého chladu, ktorý vyvolávala kombinácia vetra a vonkajšej teploty. Tu niekde sme stretli Tomáša a Jozefa, ktorí tiež robili aklimatizačný výstup. Dohodli sme sa, že prídu za nami na chatu, aby sme ráno všetci štartovali spolu. My sme ďalej pokračovali s výstupom až do výšky 4 950 m.n.m. a Jozef a Tomáš išli smerom dole k chate. Musím sa priznať, že kráčanie a pohyb v strmom teréne v tejto výške prvý krát nám všetkým vytváral obrovské problémy s dýchaním a výdržou a prinášal so sebou aj bolesť hlavy. Nevedel som si predstaviť ako to bude na nasledujúci deň s výstupom na vrchol, ktorý sa nachádzal o viac ako 600 výškových metrov vyššie. Pravdu povediac naháňalo mi to hrôzu. Pri ceste naspäť sme stretli aj Ragiho, ktorý aj napriek zdravotným problémom absolvoval výstup na Postúchové skaly.

Podmienky počas aklimatizačného výstupu. Zľava: Adam, Michal, Paľko a Jožko ležiaci na snehu.

Späť na chatu sme sa dostali približne o 16:00. Narýchlo sme pripravili večeru, vodu a plán na nasledujúci deň. Tento krát sme našťastie našli vodu z topiaceho sa ľadovca, ktorú sme čistili kvapkami na čistenie, čo nám ušetrilo veľa času potrebného na spánok. Plán bol vstať o 2:00 pripraviť raňajky (jediné jedlo dňa) pripraviť sa na výstup a o 3:00 vyraziť, pričom Ragi bude začínať o hodinu skôr a my ho dobehneme pri Postúchových skalách. Aby sme sa stihli aspoň trochu vyspať tak sme sa v posteli ocitli už pred 19:00.

1.8.2013

Ak nie ste zvyknutí na takúto nadmorskú výšku tak spánok nebude pre vás pravým spánkom, ale polo bdením. Toto isté sa nám stalo aj druhú noc, umocnené aj tým, že sme vstali o 2:00. Celková príprava nám však zabrala viac času ako sme plánovali, preto sme z chaty vyrážali až o 3:30. Bolo síce chladno, ale vietor nefúkal, čo nás nesmierne potešilo. Dali sme sa do jedného radu, poslušne ako malé húsatká a malými krôčikmi sme sa vydali k vrcholu. Tempo udával Paľko, ktorý ako jediný z nás na vrchole už stál pred troma rokmi. Samozrejme už v túto rannú hodinu bola cesta plná ratrakov, ktoré vyvážali turistov až do nadmorskej výšky 5 000 m. Preto ak by ste takto vysoko v horách čakali príjemný horský vzduch, tak v istých momentoch ste sa museli uskromniť aj s výparmi benzínu z ratrakov. Náš výstup bol napriek všetkému príjemný a napredoval rýchlo, o čom svedčilo aj počet predbehnutých skupín. Nakoľko sme neboli prvá skupina, ktorá v ten deň išla hore, tak výstup po chodníku pripomínal výstup po nekonečných bielych schodoch, kde človek vidí iba chrbát svojho druha pred sebou a sústredí sa aby perfektne zosynchronizoval pohyb nôh a paličiek v rukách, ktoré uľahčovali nohám namáhavú prácu. Po nedlhom „húsatkovaní“ sme sa spolu s východom slnka ocitli na Postuchových skalách. Tu nám slnko pripravilo krásny obraz v podobe tieňa Elbrusu na horizonte.

Elbrus nakreslený vychádzajúcim slnkom na horizonte

Michal začal pociťovať problém so omŕzaním prstov na rukách. Stalo sa mu to, že mu bola na ne zima (asi ako každému) a možno to troška podcenil a po chvíli si ich prestal cítiť. Asi po 10 minútach cvičenia sa mu podarilo s veľkou bolesťou znova do nich priniesť cit. Samozrejme asi všetci sme pociťovali chlad na prsty na nohách, pretože v tejto výške býva aj problém s dokrvovaním končatín, ale vychádzajúce slnko nám pomohlo pri ich odmrazovaní a pokračovali sme ďalej do výšky 5 100 m. Tento takmer bezproblémový výstup bol pre mňa osobne prekvapením vzhľadom na problémy z predchádzajúceho dňa. Bolo veľmi cítiť ako nám pomohla včerajšia aklimatizačná túra, ktorá prinútila naše tela vytvoriť si nové červené krvinky. Problémy s výškou a dýchavičnosťou predsa len prišli na zákrute v traverze, ktorý bol oveľa strmší ako sa z diaľky javil. Tu sme sa rozdelili a Adam a Jozef išli popredu. My ostatní sme ďalej pokračovali tempom 50 krokov, pauza, 50 krokov. Týmto tempom sme sa dostali až do sedla(5 300 m.n.m) medzi dva vrcholy Elbrusu. V sedle sme konečne stretli aj Ragiho, ktorý vyrážal z chaty o hodinu a pol skôr, ďalej tam na nás čakali aj Jozef a Adam. Tu sme sa občerstvili čajom a hroznovým cukrom. Ja som sa snažil zjesť aj kúsok sušeného mäsa, aby som sa posilnil pred najťažšou a najstrmšou časťou výstupu, no telo nedokázalo prijať túto stravu. Nebol som schopný prehltnúť hmotu v ústach a po pár pokusoch som to radšej vzdal. Ragi uvažoval o to že to vzdá úplne, pretože stále mal problémy s žalúdkom, čo umocňovalo aj výkon ktorý podal a aj nadmorská výška. Musíme ho pochváliť, že aj napriek týmto ťažkostiam sa rozhodol pokračovať ďalej. U Michala a Adama sa tiež prejavovala výška a problémy s tým spojené, najmä bolesť hlavy, preto sa rozhodli ísť s Ragim pomalším tempom. Ja, Paľko, Tomáš a Jozef sme teda išli popredu a takto sme vytvorili dva tými útočiace na posledné stovky výškových metrov k vrcholu. Naša skupina, aj napriek nadmorskej výške a najstrmšiemu úseku výstupu mala výborne tempo: 20 krokov, pauza, 20 krokov. Bohužiaľ čoskoro sme sa dostali do rady, ktorú vytvorili pre nás strašne pomalí „ratrakoví“ turisti v sprievode horských vodcov. Obehnúť sme ich nemali šancu, pre ich vysoký počet (cca 50) a exponovaný svah na ktorom sme sa nachádzali, preto sa naše tempo znížilo na 2 kroky, pauza, 2 kroky. Týmto tempom sme sa posúvali viac ako 2 hodiny, úsek ktorý sme boli schopní prejsť za približne polhodinu.

Všetci členovia výpravy na vrchole Elbrusu

Po prechode tejto časti trasy už bolo krásne vidieť vrchol. Už iba necelých 500 metrov s minimálnym prevýšením. V tejto výške však aj tento úsek, ktorý by sme doma prebehli za necelých 5 minút nám trval viac ako polhodinu. Prvý krát v živote sa mi stalo, že som sa musel oddychovať na miernom kopčeku smerom nadol. Tu sa oddelili Tomáš a Jozef, ktorí sa ponáhľali k vrcholu. Keď ich videl Paľko povedal mi: „pokojne bež za nimi, mňa nepredbehneš, ja som tam už bol“. K samotnému vrcholu viedlo desať metrové prevýšenie, po zdolaní ktorého prišiel vytúžený pocit zdolania najvyššieho vrcholu Európy. Tento pocit rýchlo vystriedala bolesť hlavy a zima, ktorú umocňoval vietor, ktorý na vrchole fúkal. Toto nám však nezabránilo vo vytvorení vrcholových fotiek. Asi po 10 minútach bol pocit blaženosti prekonaný pocitom bolesti hlavy a potreby čo najskôr sa dostať dole, preto sme začali zostup. Asi po 100 metroch od vrcholu sme stretli druhú útočnú skupinu, na vrcholovej rovinke sme si spravili spoločnú fotku a odmietli sme ísť naspäť na vrchol. To že to tam bolo naozaj ťažké dokazuje aj to, že Adam počas výstupu hore a čakania na Ragiho a Michala na vrcholovej rovinke zaspal, museli ho zobudiť, keď ho dobehli. V najstrmšom úseku bolo znova veľa turistov avšak táto viedla inou trasou ako výstupová, preto sme boli schopní ich obehnúť. Tu som obdivoval prácu vodcov, pretože v tomto úseku ich klienti padali na zem ako hrušky a oni ich opakovane a opakovane stavali na nohy. Z rozprávania chalanov som pochopil, že cesta nadol bola pre každého z nás utrpením, ale ja môžem písať iba o tom svojom, pretože sme sa rozdelili do ešte menších skupín.

Oba vrcholy Elbrusu, my sme boli na tom ľavom a vyššom.

Pre mňa bola cesta dole oveľa náročnejšia ako výstup. Dôvod bol ten, že asi v úrovni sedla som si uvedomil, že kombinácia dlhodobého pobytu na priamom slnku, aj keď stále v čiapke a kukle, a mojej bledej pokožke a zlej znášanlivosti slnka som dostal úpal. Začal som mať ťažkosti s koordináciou, vystupňovanou bolesťou hlavy a dostal som triašku a to ma ešte čakal zostup z 5 300 do 4 200 m.n.m. Také úkony ako náprava spadnutej mačky, alebo napitie sa z termosky mi trvali viac ako 15 minút počas ktorých som hneď po sadnutí si na sneh na 5 minút zaspal.

Stále po náhlom prebudení, či už len tak z čistého precitnutia sa, alebo na pomykanie okoloidúcich som sa snažil ísť tempom 100 krokov, pauza 100 krokov. Úspech však bol tempo 50 krokov pauza 50 krokov. Na moje šťastie som po prechode traverzu stretol Paľka. On mi pomohol ďalej kráčať a hlavne mi ukázal smer ktorým ísť (pravdaže to bolo iba dole, kam inam by sa dalo ísť, keď človek zostupuje z vrcholu). K problémom s cestou dole sa pridala aj hustá hmla a tým pádom sa podstatne zhoršila viditeľnosť a orientácia, k tomu sa pridali aj snežné skútre, ktoré aj napriek zlým podmienkam jazdili rýchlosťou približne 40 km/h. Čiže keď sme začuli hukot snežného skútra strašne rýchlo sme sa presunuli na kraj cesty, ktorú vyjazdili ratraky a čakali sme z kadiaľ sa skúter z poza hmly objaví. Počas jedného vyčkávania na objavenie sa skútra sa mi podarilo postojačky, opretý o turistické paličky zaspať.

Z dôvodu zlých poveternostných podmienok sme mali problém nájsť chatu. Napriek tomu sme sa v nej ocitli tesne pred 16:00. Tomáš a Jozef tam už boli pred nami a my sme ich našli už spokojne spiacich. Ďalší traja členovia našej expedície dorazili na chatu približne hodinu po nás. Ja som ich vnímal len tak matne, lebo som už zaspával. Ich cesta dole z vrcholu bola ešte strastiplnejšia ako tá moja. Večeru už z nás nikto nemal, preto štatistika celodennej stravy boli raňajky, 2 – 3 cereálne tyčinky a hroznový cukor, čo sa tekutín týka približne 0,5 l čaju na raňajky a k tomu liter čaju v termoske počas dňa.

2.8.2013

Asi po 11 hodinách poctivého spánku (prvý krát na chate, z dôvodu vysokej nadmorskej výšky) sme sa zobudili ráno o 5:00. Na naše prekvapenie stoly v spoločenskej miestnosti boli plné jedla, ktoré tam za sebou nechala Dánska výprava o ktorú sa starala miestna cestovná kancelária a keďže zvyšné jedlo bolo odsúdené na vyhodenie, čo nám prišlo ľúto, tak sme mali zadarmo raňajky a prispeli tak k zníženiu mrhania potravinami vo svete. Po pestrých raňajkách sme sa pobalili a začali zostup. Na moju radosť som necítil, žiadnu bolesť hlavy, ale zistil som, že oba nechty na palcoch na nohách mám úplne čierne. Otlačili ma topánky, aspoň bude spomienka na Elbrus.

Za 3 hodiny sme zišli do dediny Azau k spodnej stanici lanovky, kde nás privítal slnečný letný deň. Snažili sme sa zohnať maršutku do dediny Čeget, ktorá bola vzdialená približne 3 km, kde sme plánovali nakúpiť miestne suveníry. Tu sme sa prvý krát v Rusku nedohodli s miestnymi „kšeftármi“ na cene odvozu a išli sme radšej pešo. V Čegete boli trhy väčšie a lacnejšie ako v Azau, preto sme tam nakúpili darčeky, dali si víťazné pivo a zohnali prívetivejších taxikárov na cestu do Kempu. Popri vytúženom osprchovaní sa, sušení vecí a balení sa sme stihli aj objednať vodku na zapitie nášho výstupu. Ľudmila nám doniesla fľašu vodky s názvom „Úspech“ a doniesla ďalšiu na účet podniku. Veľmi nás to potešilo, preto sme ju vypili spoločne s Ľudmilou a Osmanom, ktorí nám popriali veľa šťastia a aj zaspievali pesničku po rusky, kde sa spomínala aj Bratislava. Na cestu do Minerálnych vôd sme využili veľmi milého taxikára, ktorý nás aj viezol do kempu. Z hôr sme odišli o deň skôr, ako sme mali kúpené miestenky na vlak s vierou, že sa nám ich podarí vymeniť aby sme strávili dlhší čas pri mori. Ak ich však nevymeníme, tak môžeme ostať v Minerálnych Vodách, ktoré sú známe ako kúpeľné mesto, preto sme očakávali, že tam bude možnosť vymyslieť lepší program ako v kempe. Mýlili sme sa v oboch veciach. Lístky na vlak sa nám nepodarilo vymeniť, pretože vlak nešiel, lebo bol v Rusku sviatok a Minerálne vody nie sú veľké mesto a nie sú tam žiadne kúpele, ani pramene aj napriek ich názvu.

Lúčenie sa v Osman kempe. Zľava: Jožko, Osman, taxikár, Paľko, Mária, Ragi a Michal (naša maršutka v pozadí).

Po radách od zamestnancov železníc sme sa rozhodli ísť do Piagigorsku, nakoľko tam mali byť vytúžene kúpele, kde by sa nám podarilo aspoň trochu zregenerovať naše ubolené telá. V tradičnom vozidlovom zložení ruských miest „žiguľiak“ a volga sa nám podarilo prepraviť niekde do lesa v Piatigorsku. Po vystúpení z áut sme chceli od taxikárov, aby nám ukázali, kde sú kúpele. Tvrdili, že sú za rampou, kde nemôžu ísť a začali byť trocha agresívni, tak sme sa s nimi radšej rozlúčili. Nevedeli sme kde sme, lebo už bolo okolo desiatej hodiny večer a bola už tma. Dvoch členov z partie sme vyslali na výzvedy, a ostatní sme ostali strážiť ruksaky. Keď sa vrátili, zistili sme, že sme naozaj pri nejakom kúpeľnom komplexe. V jednej z budov našli v hale pani recepčnú a pani doktorku. Tieto dve osoby sa na nich pozerali ako na prízraky, ktoré sa tam objavili a nechápali prečo. Hneď ako sa s nimi začali rozprávať boli zasypaní otázkami typu prečo tam prišli, čo práve tu hľadajú a podobne. Výstup

z ich spoločnej konverzácie bolo, že sme úplne inde ako sme chceli byť, že tam žiadnu zábavu nenájdeme, ale že tam je hotel, kde by sme sa mohli ubytovať. Cena za jednu noc tam bola približne 50€. Bola tu ešte možnosť ísť prespať aj do centra, kde bola cena polovičná, ale po priateľskej rade pani doktorky sme to radšej neriskovali. Jej rada spočívala v tom, že v celom meste všetci v ten večer holdujú vo veľkom alkoholu, pretože je sviatok, preto je pre nás s naším prízvukom veľmi nebezpečné potulovať sa po meste.

Na recepcii draho vypadajúceho hotela boli veľmi prekvapení, keď nás tam všetkých zbadali s našou batožinou. Dve mladé čiernovlasé recepčné s presne rovnako rovno zastrihnutou ofinou nás dosť neochotne ubytovali v 3 izbách. Po ubytovaní sme zistili, že by sme sa veľmi radi najedli a dali si nejaké pivo a trošku oslávili náš úspech. V tom zhone sme zabudli, že ešte od raňajok na horskej chate sme nič v ten deň nejedli. Na recepcií sme sa dozvedeli, že nie je možné sa nikde najesť. Žiadna reštaurácia ani bar v celom kúpeľnom komplexe už nebola otvorená ani žiadna donáška jedla z mesta nebola možná. Jediná možnosť bola zaviesť sa taxíkom do Mc Donaldu, čo sme odmietli a rozhodli sme sa zjesť posledné keksíky čo sa nám ostali z výstupu a išli sme späť.

3.8.2013

Ráno sme sa zobudili skôr, aby sme stihli raňajky (8€), ktoré si svoju cenu zaslúžili, veď to bolo naše prvé riadne jedlo po dva a pol dni, navyše sme ho nemuseli pripravovať sami, ale boli sme obslúžení pre zmenu tento krát naozaj veľmi príjemnou obsluhou vo veľmi peknej jedálni. Po raňajkách sme išli na izby ešte si oddýchnuť, využiť wifi a poposielať správy domov. Predchádzajúci večer na recepcii sme dostali pokyn, že musíme do 12:00 opustiť izby. Niekedy okolo 11 00 však zazvonil telefón. Adam zdvihol telefón v presvedčení, že volajú chalani z inej izby s typickým pozdravom „horosho“ (dobre). Volala nám však riaditeľka hotela, že ako sa nám tam páči a či nechceme absolvovať kúpeľné procedúry. Po pár minútach nás prišli aj osobne pozvať na prehliadku kúpeľných procedúr. Bolo to pre nás prekvapenie ako veľmi sa zmenil ich prístup. Nakoniec sme žiadne procedúry neabsolvovali. Aj napriek tomu nám ponúkli jednu izbu do večera a hotelový taxík na stanicu. V ten deň sme išli na rozhľadňu na kopec nad kúpeľmi z ktorej bol nádherný výhľad na mesto a okolie.

Večer sme sa regionálnym vlakom, ktorý sa tam volá „Električka“ prepravili z Piatigorsku do Minerálnych Vôd. Tu sme si posledný krát všetci 7 spolu sadli na stanici k pivu a fľaške vodky. Je zaujímavé, že keď je človek v Rusku resp. Ukrajine, pitie vodky považuje ako samozrejmosť ako všetci ostatní naokolo. Tu nastal čas lúčenia, pretože Ragi letel späť do Frankfurtu a Paľko sa rozhodol, že pôjde vlakom sám priamo domov. My ostatní sme nasadli na vlak k moru do Anapy. Cesta trvala 11 hodín a keďže sa nám nepodarilo kúpiť miestenky v ležadlovom vozni, celú túto cestu sme boli v klasickom vozni, kde sme mohli iba sedieť.

4.8.2013

Noc vo vlaku bola veľmi zlá a opäť raz sme sa nevyspali, pretože nás vozeň bol úplne plný a preto sme sa nevedeli dočkať kým vlak dorazí do cieľovej stanice v Anape. Morské pobrežie nás privítalo teplým slnečným počasím. Už sme sa nevedeli dočkať kedy sa konečne okúpeme v Čiernom mori, bol tu však jeden problém. Niekto musel ísť kúpiť lístky na autobusovú stanicu, čo bolo cca 5 km. Obetoval som sa ja a šiel taxíkom na stanicu. S chalanmi sme sa dohodli, že budú na najbližšej pláži na mňa čakať. Ak človek povie u nás doma, že ide kúpiť lístky na autobus, alebo vlak, predstavíme si pod tým buď nákup na internete, alebo v pokoji za pár minút na stanici. V Rusku toto nikdy neplatí a takýto proces kupovania lístkov trvá aj niekoľko hodín. V Rusku je všade strašne veľa ľudí, ale najmä na staniciach. Preto proces kupovania lístkov takmer vždy obsahuje aj státie v nekonečných radách, kde nie je výnimkou, že po dostaní sa na rad vás pošlú k inému okienku na koniec ďalšieho radu. Takmer vždy po vás niekto pokrikuje, keď taxikári vidia že ste cudzinec hneď vám ponúkajú svoje služby s nechutne vysokými prirážkami a pod.

Zobrazenie Lenina na skale nad mestom Piatigorsk.

S plnou poľnou sa mi v nekonečných radoch podarilo zohnať autobusové miestenky do Port Kaukaz na nasledujúci deň ráno na 6:00. Nasledovalo dojednávanie ceny taxíku a cesta späť na pláž. Po príchode na pláž, som zistil, že počasie ešte stále praje, pláž je piesková a vlny sú dostatočne veľké, už len nájsť chalanov a hodiť sa do vĺn. Toto však bol taktiež dosť náročné. Nehlásili sa na vysielačkách a nikto z nich neodpovedal na mobil, preto po pár minútach som sa zvalil na lehátko. Tu som sa však dlho neohrial, lebo ma z tade vyhodila pani, ktorá chcela aby som jej zaň zaplatil. Tak som sa len tak bezcieľne túlal po pláží smerom k mestu. Bol som na obdiv väčšine ľudí. Veď sa nestáva často aby ste po pláži videli chodiť niekoho s obrovským ruksakom s cepínom, stanom, karimatkou a spacákom. Asi po polhodine chôdze som našiel chalanov resp. oni mňa. Ako som očakával už boli v dobrej nálade, tak som teda zhodil veci k nim a pravdu povediac som bol taký unavený, že som zaspal hneď pri veciach na pláži.

Zvyšok dňa sme strávili striedavo v mori a na pláži. Ani nás vôbec netrápilo, kde budeme späť. Na naše milé prekvapenie sme zistili, že neďaleko od nás je bufet, ktorý je otvorený celú noc tak tam sme sa zložili, keď prišiel prvý ľahký dáždik. Večer sme trávili v tom istom bufete s nádejou, že sa tam objavia aj iní ľudia okrem nás a bufetára, ktorý bol prvý človek s ktorým bolo možné komunikovať aj v angličtine. Nikto však neprišiel, preto sme sa niektorí pobrali spať na lehátka na pláž. Spanie to bolo veľmi príjemné, až kým v noci okolo 3 00 neprišla poriadna búrka, ktorá nás opäť prinútila utekať do bufetu. Chvíľu sme tam ešte pobudli a potom sme sa taxíkom presunuli na stanicu a zvyšné dve hodiny do odchodu autobusu spali tam.

Pláž v Anape

Suveníry z Kaukazu na hlavách. Zľava: Adam, Tomáš a Michal.

5.8.2013

Celý proces nastupovania do autobusu nie je až taký jednoduchý ako človek predpokladá a všetci sme nadobudli dojem, že šoféri autobusov sú arogantní miestami až hraničiaci z manierami slabších mafiánov. Napríklad lístky nepredáva šofér ale cestujúci si ich musia zakúpiť v pokladni, dokonca na Kryme pred odchodom autobusu do neho vchádza osoba prevádzkovateľa linky a kontroluje cestovné lístky. Tieto opatrenia sú zrejme preto, aby šofér nebral úplatky od ľudí a aby majiteľ autobusovej spoločnosti aspoň niečo zarobil. Šoféri autobusov to vyriešili geniálne, asi 300 m od stanice zastavali ľuďom, ktorí tam nastupovali a platili šoférovi priamo do „vrecka“. Dokonca som videl v noci ako šofér odmietal zastaviť mamičke s dvoma naozaj malými deťmi v meste Simferopoľ mimo zástavky, pokým mu nedala nejaké peniaze. Takže po nastúpení sme sa približne 2 hodiny viezli preplneným autobusom do Port Kaukaz. Z tohto miesta premáva kompa medzi Ruskom a Ukrajinou resp. Krymom. Cesta kompou trvá približne polhodinu ale celý proces kupovania lístkov, čakania na kompu, dvojitého kontrolovania pasov, a batožiny, (dosť nepochopiteľne dva krát tá istá kontrola s tými istými otázkami ukrajinských colníkov) zaberie približne 4 hodiny. Vystupujeme na Krymskej pôde, opäť na nás striehnu taxikári, ktorí sú ochotní odviesť nás do najbližšieho mesta Kerč za symbolickú sumu asi 30 Eur. My volíme cestu miestnym autobusom a zaplatíme každý približne 40 centov. V Kerči na autobusovej stanici zisťujeme, že nielen budovy vlakových ale aj autobusových staníc majú naši východní susedia oveľa krajšie ako my na Slovensku. Kupujeme si lístky do Feodesie (cca 100 km), kde budeme čakať 3 hodiny na prestup na autobus do našej cieľovej stanici na Kryme do Jalty.

Ceny benzínu a nafty (plyn 9 Rubľov =0,2 Eur, benzín 0,75 Eur) v pozadí bilboard na „žiguliak“

Cesta autobusom je náročná nie len pre nás a celú posádku, ale aj šoféra a nepochybne aj autobus, pretože okrem miest boli cesty naozaj v zlom stave. Ako prichádzame do Feodesie vidíme krásne pláže a tešíme sa, že aspoň nachvíľu vystúpime a budeme oddychovať na pláži. Po zistení, že vlaková linka medzi Feodesiou a Jaltou neexistuje, ktoré nám poskytla značne nahnevaná teta na vlakovej stanici, odkladáme ruksaky v úschovni a vydávame sa na pláž vzdialenú približne 10 min chôdze. Cestou vidíme naozaj nepekné, rozbité mesto. Po príchode na pláž zisťujeme, že síce pláž je naozaj pekná ale voda je veľmi studená, preto namiesto kúpania uprednostňujeme posedenie v najbližšom bare. Jedna vec, čo mňa osobne zaujala na tomto mieste bolo, že pláž nebola tvorená ani pieskom ako to bolo v Anape, ani kameňmi ale približne 40 cm vrstvou rozdrvených mušlí.

Na tomto mieste by som chcel upozorniť čitateľa, prechodom na ukrajinskú pôdu z Ruska sa mení čas, čo sme my nepostrehli. Na naše šťastie sa čas posúval o hodinu späť, preto sa nám stalo len to, že sme ako hlúpi behali od jedného nástupištia k druhému a hľadali svoj autobus, ktorý samozrejme prišiel až o hodinu neskôr. Dôvodom nášho pobehovania bolo to, že autobusy tam nemajú vyhradené miesto resp. nástupište na stanici, kde prídu, jednoducho k niektorému prídu, ktoré je voľné a zastanú tam.

Po „ušetrenej“ hodinke nám prišiel autobus, ktorý na naše nešťastie išiel do Anapy cez hlavné mesto Krymu Simferopoľ. Toto nám predĺžilo cestovanie o ďalšie dve hodiny, preto sme do nášho cieľa prišli až o pol jedenástej večer. Na autobusovej stanici sme zažili naozajstný lov na turistov. Keď nás zbadali miestni díleri ubytovania a taxikári predbiehali sa aby sa s nami mohli rozprávať a ponúknuť svoje služby. Všetkých sme odmietli ale pár metrov za stanicou nás dobehla asi 60 ročná bábuška, s ktorou sme vyjednali ubytovanie z 50 na 30 dolárov pre 5 ľudí, čo nám prišlo vhod, lebo sme boli unavení po celodennom cestovaní. Táto teta nás zaviedla do paneláka neďaleko od stanice, kde evidentne zobudila ešte oveľa staršiu bábušku, ktorá nás chcela ubytovať u nej v dvojizbovom byte, v ktorom sama bývala. Toto sme veľmi slušne odmietli, ako lepšia možnosť nám prišlo ísť na pláž a vyspať sa tam, veď sme mali so sebou spacáky aj karimatky. Asi po dvadsiatich minútach chôdze sme prišli na krásnu promenádu, ktorá aj napriek po polnočnej hodine stále hýrila životom. Tu sme si kúpili pivo a pizzu a vychutnávali atmosféru prímorského mestečka.

Oprava autobusu počas nastupovania pasažierov

Po asi hodine zmyslupne-nezmyselného popíjania vodky a piva a pojedania pizze, niektorí z nás zaspávali na lavičkách preto sme sa vydali hľadať pláž, kde by sme mohli prespať, lebo na promenáde sa nám to nezdalo bezpečné. Naša predstava, že keď sme pri mori, pláž musí byť niekde na blízku bola úplne mylná. Prvú pláž sme našli po ďalších 20 minútach túlania sa po miestnych uličkách. Vôbec to nebolo ľahká prechádzka vzhľadom na precestovanú vzdialenosť tohto dňa, pokročilú hodinu, hmotnosť ruksakov a v neposlednom rade vzhľadom na hladinu alkoholu u niektorých členov zaspávajúcej expedície. Viac-menej intuitívne (pretože aj GPS navigácia sklamala) sme našli maličkú mestskú pláž. Na našu radosť sme neboli jediní, ktorí sa tu rozhodli stráviť noc. Rozložili sme náčinie na spanie a asi v tom momente aj zaspali.

6.8.2013

Mne sa podarilo vstať ako prvému tesne pred pol siedmou. Dôvodom na toto skoré vstávanie, bolo že všade naokolo boli ľudia. Títo si prišli zabezpečiť svoje miesto na verejnej pláži, kde to bolo zadarmo. Väčšina pláži je v Anape za poplatok cca 10 Eur, kde sú slnečníky a obsluha, ktorá vám za cenu cca 2,5 Eur s radosťou donesie pivo. Tieto ceny boli určite dôvodom, prečo už v takú skorú rannú hodinu na pláž prichádzali prví návštevníci. Dosť sa čudovali, keď nás tam videli spať, neviem či je to tam nezvyčajné alebo sme zaberali ich miesta. Dopriali sme si raňajšie kúpanie v mori a keď sme prišli spať k svojím veciam, ktoré boli naširoko porozkladané po kamenistej pláži, zistili sme že pláž je čím ďalej plnšia a plnšia a naše veci sú poukladané tesne vedľa seba. Keď sme z pláže odchádzali už sa na naše miesta hneď vrhli ďalší ľudia dosť drsným spôsobom, tak že som si nedokázal ani ruksak nasadiť na chrbát bez toho aby som do nikoho z nich s nim nevrazil.

Ráno na pláži v Jalte

Vydali sme sa na stanicu, kde sme si v úschovni nechali batožinu a vydali sme sa naspať k moru. Cestou sme si prešli promenádu, kúpili raňajky, odfotili pri soche Lenina. Potom sme si zaplatili vstup na jednu zo spomenutých platených pláži a užívali krásnu pláž s príjemnou teplotou vody Čierneho mora. Bol to prvý deň dovolenky, kedy sme nikde neliezli, nikde necestovali iba oddychovali na pláži.

Ani nevieme ako nám prešiel deň a znova bol večer začali sme riešiť otázku nocľahu. Pretože sme veci potrebné na spanie nechali na stanici, neprichádzalo do úvahy znova spať na kamenistej pláži. Našťastie túto otázku nám pomohol vyriešiť prevádzkovateľ nami platenej pláže, pretože hneď ako ukrajinský junáci pozbierali z pláže lehátka, hneď po celej pláži porozkladali tulivaky a z pláži spravili nočný bar so živým vystúpením 4 huslistov. Toto sa nám náramne hodilo pri hudbe sme popíjali miestne víno a a niektorí z nás spali. Takto sme trávili noc až do približne 4 hodiny rannej, kedy zatvorili aj nočný podnik. Keďže autobus nám išiel „až“ o 8:00 rozhodli sme sa ísť prejsť na popri mori a počkať na východ slnka. Na promenáde bolo pomenej ako minulý deň o polnoci ale aj tak sa tu našli viaceré skupinky, ktoré spievali a hrali na gitarách. Východ slnka nebol až taký impozantný ako sme čakali, pretože slnko vychádzalo z poza mesta nie priamo nad morom. Využili sme poslednú šancu sa okúpať v mori a vydali sa na stanicu.

Východ slnka v Jalte

7.8.2013

V autobuse nás prekvapil pohodový šofér (prvý takýto počas nášho cestovania po Ukrajine resp. Rusku). Po príchode do Simferopoľu sme čas medzi príchodom vlaku a odchodom autobusu využili na nákup čerstvého ovocia a doplnenia zásob potravín. Vlaková stanica v tomto meste bolo znova impozantná a preplnená ľuďmi.

Na obed sme nastúpili do ležadlového vlaku 3 triedy, ktorý miestni nazývajú „plackart“. Rozdiel medzi druhou a treťou triedou je že v 3 triede nie sú kupé a celý vagón je otvorené priestranstvo kde sú na jednej strane 4 lôžka a na druhej dve a v strede je chodbička. Tieto lôžka sú oproti druhej triede podstatne kratšie, čo malo za následok, že keď som si ľahol na posteľ a vystrel nohy, tie mi trčali do ¾ chodbičky. Cestu nám spríjemňovala iba 21 ročná sprievodkyňa, ktorá bola veľmi ochotná, uvarila nám čaj a pomohla nabíjať telefóny a fotoaparáty a odporučila zaujímavé turistické miesta v Kyjeve, keďže z tadiaľ pochádzala.

8.8.2013

Do Kyjeva sme prišli ráno o 4:00. Po príchode sme si potrebovali kúpiť miestenky na nasledujúci deň na vlak do Bratislavy. Dozvedeli sme sa však, že lístky predávajú až od šiestej hodiny rannej. Prišlo nám to dosť čudné, ale nie prekvapujúce na Ukrajine. Jedno okienko bolo otvorené ale tam nám miestenky nevedeli predať. Tak sme čakali dve hodiny. O 6 sme si vystáli radu k okienku, kde už čakala skupinka ľudí, aby nám povedali, že lístky na medzinárodne linky predávajú pri inom okienku, ktoré však otvára až o 8:00. Nevadí, počkáme, veď ak nás malo Rusko a Ukrajina niečo naučiť, určite to muselo byť trpezlivosť pri čakaní a státie v nekonečných radoch. Po 8 hodine sme išli k okienku kde predávajú medzinárodne lístky. Tu sme boli oboznámení s tým, že nemôžeme dostať miestenky na vlak pred tým ako vlak odíde z Moskvy, čo je nasledujúci deň. Nechceli sme tomu uveriť keďže na Slovensku sme si kupovali miestenku viac ako 3 týždne vopred. Išli sme si túto informáciu overiť. Dostali sme rovnakú odpoveď, preto sme sa museli uspokojiť s tým, že nasledujúci deň musí byť vo vlaku do Bratislavy pre nás voľných 5 miest.

Po týchto útrapách s nákupom miesteniek sme sa vydali nájsť hotel. Tu by som odporučil hotel, ktorý je priamo v staničnej budove napravo od hlavného vchodu. Za sumu približne 30 Eur nás ubytovali v čistých izbách, síce vraj práve iba tento deň netiekla teplá voda, nám to nevadilo lebo bolo príšerne horúce počasie. Dopriali sme si sprchu, krátky oddych a vydali sa prezrieť si historické pamiatky mesta.

Jeden z pamätníkov v Kyjeve

Kyjev je moderná metropola Európskeho charakteru v ktorej ako aj u nás v Bratislave cítiť pozostatky komunizmu. Sú tú krásne parky ako aj mnoho nádherných pravoslávnych kostolov, ale takisto veľa „budovateľských“ a obrovských vojenských pamätníkov. Ak by som to chcel porovnať s naším hlavným mestom je tam všetko oveľa väčšie (pamätníky, budovy, autá verejné priestranstva, námestia a pod.) Ďalším zaujímavým faktom o hlavnom meste našich východných susedov je počet obyvateľov. Oficiálny údaj je 2 847 200 (7/2013 Department of Statistics, Kiev City State Administration), keď sme sa pýtali miestnych obyvateľov údaje sa líšili. Všetci tvrdili, že oficiálne približne tri milióny ale neoficiálne 7 – 10 miliónov obyvateľov. Vysvetlil nám to jeden Slovák Lukáš, ktorý v tejto metropole žije 2 roky. Problém je v tom že mnoho ľudí tam prichádza za prácou a následne tam ostávajú žiť z rôznych oblastí Ukrajiny ale aj z Kazachstanu, Uzbekistanu a pod. Títo však nie sú vôbec povinní si prihlásiť pobyt v meste, preto štatistické údaje nemajú žiadnu vypovedaciu hodnotu. Ďalším naším prekvapením bolo, že tu nie je žiadna komunita Slovákov. Podľa Lukáša, ktorý to bol zisťovať aj na Slovenskej ambasáde to je zdôvodnené tým, že my na Slovensku predpokladáme, že Ukrajina je na tom naozaj zle po všetkých stránkach, čo zrejme bude aj pravda, ale toto neplatí pre Kyjev, preto tam nežije veľká komunita Slovákov. Slová o modernej metropole, kde je vidno, že ľudia majú peniaze sme mohli potvrdiť aj po našej návšteve. Lukáš pochádzal z Trnavy a žil vo viacerých Európskych metropolách ako Berlín, Londýn, Vilnius a pod, ale v Kyjeve sa mu páči najviac a rozhodol sa tam ostať žiť.

Vojnové pamätníky v Kyjeve

Kyjev je mesto, v ktorom vám jeden deň na prezretie nebude stačiť, ale z toho čo sme my videli by som Vám rád odporučil ísť pozrieť Vojnové múzeum, Námestie slobody a v neposlednom rade komplex kostolov Kyjevsko-pečerská Lavra. Pohyb po meste uľahčuje dobre vybudovaná sieť metra, pričom jedna cesta stojí cca 10 centov. Ďalšou zaujímavosťou je najhlbšia stanica metra v rámci Európsky miest je tá ktorou sa ide ku chrámom Kyjevsko-pečerská lavra. Dostať sa do metra resp. z vyjsť von trvá viac ako 10 min jazdy dvoma eskalátormi.

9.8.2013

Ráno nás čakala výzva v kupovaní miesteniek na vlak do Bratislavy, ktorý odchádzal o 11:00. Poučení z predošlého dňa sme išli na stanicu až o 8:00. Na tento úkol sa odhodlal Michal. Miestenky našťastie mali, aj keď v rôznych kupé, ale problém bol s platením. Nakoľko sme už nemali žiadne hrivny (mena na Ukrajine), šiel Michal k okienku kde boli nálepky VISA MASTER CARD a pod, aby zaplatil za cestu kreditnou kartou. Tam mu však povedali, že karty neberú, keď im ukázal ich nálepky povedali mu že to sú iba nálepky, že nemajú terminál. Tak chudák Michal musel aj bankomat hľadať. Cesta vlakom nebola až taká pohodlná nakoľko sme nemali vlastné kupé, ale napríklad ja s Michalom sme mali v kupé asi 75 ročnú babku z Moskvy, ktorá sa rozhodla ísť navštíviť známych zo Žiliny. Celou cestou lúštila krížovky, čítala a rozprávala s nami. Bez problémov vytiahla smartfón na ktorom nám ukazovala ako pestuje paradajky u seba na byte na balkóne a dávala nám rady ako ich správne pestovať. Počas cesty nám aj čaj pripravila a keď sme sa lúčili obaja sme dostali po jednom keksíku na cestu. Výmenu podvozkov na vozňoch sme znova prespali. Na hraniciach sme mali zdržanie asi 2 hodiny, pretože jeden pasažier mal viac ako povolené dve balenia cigariet a preto musel s colníkmi riešiť formality. Toto zdržanie sme prečkali v Košiciach, kde sme čakali na ďalší rýchlik, ku ktorému bol pripojený náš vagón. Tu sme sa rozhodli, že sa chvíľku prejdeme. Na naše prekvapenie za necelých 5 minút chôdze sme sa cez park dostali na námestie. Tu sa nám z dôvodu rannej hodiny a víkendu nikde nepodarilo najesť a preto sme si dali raňajky na stanici. Musím sa priznať, že cestovanie vlakom sa nám páčilo viac ako sme predpokladali, ale aj napriek tomu sme boli neskutočne radi, keď vlak dorazil do stanice, kde sme vystupovali. V mojom prípade to bol Poprad a vôbec som chalanom nezávidel, že ešte museli cestovať ďalšie hodiny vo vlaku ďalej smerom na západ.

Pamätník na vrchole Elbrusu