Štefánička 2011 – 2.ročník
V piatok po robote sadáme do Čučovho Fiata a upaľujeme smer Závadka nad Hronom, kde nás očakáva Joseph. Do Závadky cesta dlhá a asi aj preto sa nám podarí zablúdiť. Našťastie však hneď na začiatku cesty – v Senci :-)Vo večerných hodinách prichádzame do Závadky, kde nás čaká královská večera. Po večeri sa strhne debata a rozoberáme plán ranného výstupu na Štefáničku. Debata sa končí v skorých ranných hodinách, pri svitaní.V sobotu ráno, okolo 13:00, sa budíme a aj keď trocha neskôr ako sme plánovali, predsa vyrážame pod Ďumbier. Na Štefáničku prichádzame so západom slnka.
S večerou a obsluhou sme nadmieru spokojný, ešte viac nám však šmakujú mastné hrianky a čapovaná dvanástka.Na chate sa dáme do debaty s postaršími pánmi v rokoch, ktorí nám medzi rečou spomenú, že pred časom zdolali najvyšší vrch Južnej Ameriky, Aconcagua. Ich rozprávanie je pútavé a inšpiruje nás začať nahlas uvažovať o tejto (ne)reálnej expedícii.Príjemné je nedelné ráno, keď zistíme, že cez noc padlo 30 čísel nového snehu. Čučo na borde, Seko a ja na lyžiach. Všetci si však maximálne vychutnávame jazdu dolu.Pozvanie tety Sekerkovej na nedelný obed sa nedá odmietnuť. Opúšťame Závadku, lúčime sa s Horehroním a v podvečerných hodinách sa vraciame späť do každodennej reality mesta na Dunaji.
Štefánička 2010 – 1.ročník
Písal sa posledný februárový víkend roku 2010, keď sme sa rozhodli, že pôjdeme do Nízkych Tatier vyšlapať si niekam na hrebeň a užiť si tohoročnú bohatú snehovú nádielku. Na skialpoch, bordoch, lyžiach, mačkách, koláčoch a babkách sa v zložení Jožko, Pali, Čuco a Adamec stretávame v sobotu ráno pri Trangoške odkiaľ zahajujeme náš výstup. Po vyšlapaní k Štefáničke nenechávame nič na náhodu. Krásny slnečný deň a dokonalý sneh nás priam ženú spustiť sa z hrebeňa dolu dolinou a užiť si freeride ako sa patrí. Stíhame vyšlapať aj na najvyšší vrch Nízkych Tatier, Ďumbier, odkiaľ opäť užívame naplno freeride.
Po celodennom tešení sa zo snehu padlo rozhodnutie, že ostávame na Štefáničke a prespíme tu noc. Dostaneme síce tú najchladnejšiu izbu na chate (úplne hore, v pravo nakonci) spoluubytovaní sú však za to pohoďáci. Dobrá nálada z izby sa prenesie aj dole do spoločenskej miestnosti. Príjemné a vždy usmiate čašníčky nám prinášajú čo nám na očiach vidia….a to nemusí vždy dobre dopadnúť. Jeden zaspí skôr, druhý neskôr, jeden sa „predýchava“ v sušiarni, druhý na schodoch :-)V nedeľné ráno po výdatných raňajkách opúšťame Štefáničku a spúšťame sa až na Trangošku k autám. Pri rozchádzaní sa všetci hodnotíme túto akciu veľmi pozitívne a vzájomne sa utvrdzujeme v tom, že takýto víkend si zopakujeme aj o rok.Vtedy sme však ešte netušili, že sa z tohto stane každoročná kultová akcia Klubu Aktívneho Myslenia.
